Rok svätého Jozefa

Lekcia svätého Jozefa o poslušnosti 

autor:  Mariana Michalková 7. júna 2021 

V našej hriešnej prirodzenosti sa skrýva čosi, čo nás nabáda nebyť poslušní.

Autor: Jonathan Conrad

Niekedy je neposlušnosť očividná. Inokedy je menej postrehnuteľná, napríklad keď nás mama núti čítať knihu práve vtedy, keď nemáme čas. Všetci sme vinní. Okrem jedného. Svätého Jozefa (Pannu Máriu teraz neberiem do úvahy, lebo ona nemala dedičný hriech). Z Písma sa vieme veľa naučiť o svätom Jozefovi, o tom, ako konal, a najmä o jeho tichosti. Pozrime sa bližšie na jeden príbeh z Biblie, vďaka ktorému lepšie oceníme Jozefovu dokonalú poslušnosť voči Otcovej vôli.

Cesta do Egypta

V trinástom verši druhej kapitoly Evanjelia podľa Matúša sa píše: „Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: ,Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.‘“Ponorme sa hlbšie do toho, čomu v tej chvíli Jozef musel čeliť.

Hrozba smrti

Niekto chce zabiť Ježiša, Božieho Syna. Často prehliadame detaily, lebo poznáme celok. Jozef ho však nevedel! Vedel len, že niekto chce, aby Ježiš zomrel. Prečo musel Pán utekať? Veď je Boh! Teofylakt Ochridský má veľkú pravdu, keď vraví: „Dokonca aj Pán musí utekať, aby dokázal, že je skutočne človekom. Pretože ak by padol do Herodesových rúk a prežil, naznačovalo by to, že ľudský je len jeho výzor.“

O svätom Jozefovi nám to prezrádza, že to nebola žiadna pretvárka. Možno to bola súčasť Božieho plánu, no celkom isto nie toho Jozefovho. Jozef bol vystrašený, ale nemal čas sústrediť sa na to. Nepýtal sa anjela žiadne ďalšie otázky. Nechcel vysvetlenia. Vôbec sa nepýtal na okolnosti takýmto štýlom: „Dobre, Bože. A teraz mám ako čo robiť? Nemám povolenie pracovať v Egypte a už vôbec nehovorím ich rečou… A pochybujem, že všetko zmestím na jedného somárika. Veď potrebujeme jesť…“ Slovka nepreriekol.

Dlhá cesta

Egypt je ďaleko. Veľmi ďaleko. Takmer sedemsto kilometrov! Taká diaľka aj autom trvá prinajlepšom sedem hodín. Cesta určite nebola vydláždená a už vôbec ju nechladil príjemný tieň stromov. A celkom určite nekráčali vždy za mesačného svetla a isto neprechádzali okolo luxusných hotelov. Ak denne prešli dvadsaťpäť kilometrov, čo je riadne namáhavé, na jednom oslíkovi, muselo im to trvať bezmála tridsať dní. Navyše, museli zvládať neznesiteľnú púštnu horúčavu a kedykoľvek mohli natrafiť na lúpežníkov.

Jednoducho, bola to nebezpečná cesta.

Nehovoriac o tom, že cestovali s dvojročným bábätkom. Hoci je dnes bežné cestovať za prácou, nebolo to tak vždy. Nehovorím len o manželskom páre. V minulosti nebolo zvykom, aby sa generácie presúvali. A aj tak uprostred noci anjel povedal Jozefovi, aby sa zbalili a sedemsto kilometrov putovali do neznámej krajiny. Do krajiny, v ktorej nikdy nebol a kde jeho ľud prenasledovali takmer dvestopätnásť rokov. Ak by hrozilo nebezpečenstvo, určite by mi to nenapadlo ako prvé útočisko. Jozef sa napriek všetkému nepýtal, ako to má urobiť. Nežiadal vedenie. Proste išiel.

Jednosmerný lístok

Ako posledné chcem spomenúť, že Jozef nemal poňatia, čo sa stane a kedy. Boh mu nepovedal: „Choď do Egypta na šesť mesiacov,“ ale: „Ostaň tam, dokým ti poviem.“ Viete si predstaviť tú konverzáciu so svojou manželkou? „Zlatko, anjel mi povedal, že sa máme presťahovať do Farga… teraz. Nemám tam ešte prácu a asi tam chvíľu pobudneme. A vlastne, asi by sme mali ísť hneď, nečakať do zajtra, lebo polícia chce zabiť nášho syna.“

Jozef bol tesár, čo v tých časoch nebolo vysoko postavené povolanie, a preto asi nemal veľa úspor. Žili zo zákazky na zákazku. Ak nemohol pracovať, nemohol zabezpečiť rodinu. Nemal žiaden fond v prípade núdze, ktorý by pokryl výdavky na tri mesiace. Preto bol tento čin úplným činom viery a poslušnosti voči Otcovej vôli.

Svätý Jozef bol skutočným mužom. Spravil presne to, čo od neho Boh žiadal. Vždy a hneď. Štvrté prikázanie žil do posledného písmenka. Jeho vzor poslušnosti by sme sa všetci mali snažiť dôslednejšie nasledovať.

Mám pre vás výzvu: zamyslite sa nad príbehom svätého Jozefa. Predstavte si seba, ako kráčate v jeho topánkach. A teraz sa zamyslite nad svojím životom a kde ste povolaní do poslušnosti. Pamätajte na to, že poslušnosť sa nevzťahuje len na vašich rodičov. Katechizmus Katolíckej cirkvi (2199) o štvrtom prikázaní hovorí aj toto: „Žiada, aby sme preukazovali úctu, láskavosť a vďačnosť starým rodičom a predkom. Vzťahuje sa napokon na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči svojim predstaveným, občanov voči svojej vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a v nej vládnu.“

Svätý Jozef, patrón robotníkov, oroduj za nás!

Zdroj: catholicgentleman.net

Pápežov odkaz v deň sv. Jozefa robotníka: Nik nech nie je bez práce

V deň liturgickej spomienky na sv. Jozefa robotníka pápež František rozoslal cez sociálnu sieť Twitter nasledujúci odkaz: 

„Práca sv. Jozefa nám pripomína, že sám Boh, ktorý sa stal človekom nepohŕdal prácou. Vzývajme sv. Jozefa robotníka, nech nám pomáha vyjadriť naše pevné presvedčenie: Nech žiadny mladý, či akýkoľvek človek, nech žiadna rodina nie je bez práce!“

Pripomeňme, že 1. máj ako deň zasvätený sv. Jozefovi robotníkovi vložil do liturgického kalendára pápež Pius XII. v roku 1955. Za povšimnutie stojí osobné zaangažovanie Eugenia Pacelliho v tejto veci.

Historická audiencia Pia XII. 1. mája 1955

Pri osobitnej audiencii v nedeľu 1. mája 1955 sa Pius XII. prihovoril vyše 200-tisícovému zástupu, zhromaždenému na Námestí sv. Petra pod zástavami Kresťanského združenia pracujúcich Talianska (ACLI), ktoré vtedy slávilo 10. výročie založenia. Vyslovil aj tieto slová:

„Koľkokrát sme potvrdili a vysvetlili lásku Cirkvi voči robotníkom! A predsa sa doširoka propaguje surové očierňovanie, že „Cirkev je spojencom kapitalizmu proti pracujúcim“! Cirkev, vedená vždy náboženskými pohnútkami, odsúdila rozličné systémy marxistického socializmu, a odsudzuje ich aj dnes, keďže je jej trvalou povinnosťou i právom chrániť ľudí od prúdov a vplyvov, ktoré ohrozujú ich večnú spásu.

Ale Cirkev nemôže ignorovať alebo nevidieť, že robotník, v úsilí zlepšiť svoju situáciu, naráža na určité zriadenie, ktoré má ďaleko od toho, aby bolo v súlade s prirodzenosťou, je v rozpore s Božím poriadkom a cieľom, ktorý on určil pozemským veciam.

Ako veľmi môžu byť a aj sú falošné, odsúdeniahodné a nebezpečné tie cesty, ktorými sa kráča. Kto, a predovšetkým ktorý kňaz alebo kresťan, by mohol zostať hluchým na výkrik, ktorý vystupuje z hĺbky, a ktorý – vo svete spravodlivého Boha – volá po spravodlivosti a duchu bratstva?“  

[ Audio Embed Pius XII. pri audiencii 1. mája 1955]

To boli slová pápeža Pia XII. v prvomájový nedeľný večer 1955. Historickú udalosť prenášal Vatikánsky rozhlas s úvodným ohlásením tentoraz okrem trojice svetových jazykov (po anglicky, francúzsky a nemecky) aj v češtine. Priamy prenos z Vatikánskeho námestia preberal aj taliansky štátny rozhlas RAI.  

Doplňme, že Kresťanské združenie pracujúcich Talianska ACLI bolo založené v roku 1945. Zo strany Cirkvi a osobne pápeža Pia XII. malo silnú podporu s cieľom, „aby dalo cítiť prítomnosť Krista svojim členom, ich rodinám a všetkým, ktorí žijú vo svete práce“.

Obraz od Rembrandta: Sen sv. Jozefa 

Svätý Jozef: sen o povolaní – posolstvo na Nedeľu Dobrého pastiera

Prinášame Posolstvo Svätého Otca Františka na 58. svetový deň modlitieb za duchovné povolania, ktorý sa bude sláviť vo 4. veľkonočnú nedeľu 25. apríla 2021, nazývanú aj Nedeľou Dobrého pastiera. Nasleduje text posolstva v preklade Konferencie biskupov Slovenska. 

Svätý Jozef: sen o povolaní 

Drahí bratia a sestry!

Dňa 8. decembra minulého roka, pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia sv. Jozefa za patróna univerzálnej Cirkvi, sa začal rok zvlášť venovaný sv. Jozefovi (porov. Dekrét apoštolskej penitenciárie, 8. decembra 2020). Aj ja som v tejto súvislosti napísal apoštolský list Patris corde, ktorého cieľom je „prehĺbiť našu lásku k tomuto veľkému svätcovi“. Ide totiž o mimoriadnu osobnosť, ktorá je zároveň „taká blízka každému z nás v našej ľudskej situácii“. Sv. Jozef nás nijako neohromuje, nie je obdarený mimoriadnymi charizmami, v očiach tých, ktorí sa s ním stretli, sa nejavil nijako zaujímavý. Nebol známy, ba ani povšimnutiahodný: evanjeliá neuvádzajú ani jedno jeho slovo. Avšak v tom, ako prežíval svoj obyčajný život, uskutočnil niečo mimoriadne v Božích očiach.

Boh vidí do srdca (porov. 1 Sam 16, 7) a vo sv. Jozefovi spoznal otcovské srdce, schopné darovať a plodiť život v každodennosti. A k tomu vedú aj duchovné povolania: majú každý deň plodiť a obnovovať život. Pán chce formovať otcovské a materské srdcia: srdcia otvorené, schopné veľkého nadšenia, veľkodušne sa darujúce, súcitne utešujúce v úzkosti a pevne posilňujúce nádej. To je potrebné tak pre kňazstvo, ako aj pre zasvätený život zvlášť dnes, v časoch poznačených krehkosťou a utrpením – aj v dôsledku pandémie, ktorá vyvoláva neistotu a strach ohľadom budúcnosti a zmyslu života. Sv. Jozef nám so svojou vľúdnosťou ide v ústrety, je akoby tým „svätým z vedľajších dverí“ a zároveň nás jeho silné svedectvo môže na našej ceste usmerniť.

Sv. Jozef ponúka pre povolanie každého z nás tri kľúčové slová. Prvé z nich je sen. Každý v živote sníva o tom, že sa uplatní. A je správne pestovať v sebe takéto veľké nádeje, vysoké očakávania, ktoré nedokážu uspokojiť prchavé ciele – ako sú úspech, peniaze a zábava. Ak by sme ľudí požiadali, aby jedným slovom opísali svoj životný sen, nie je ťažké predstaviť si ich odpoveď: láska. Práve láska dáva zmysel životu, pretože odhaľuje jeho tajomstvo. Život totiž máme, len ak ho dávame, skutočne ho vlastníme, iba ak ho celkom darujeme. Sv. Jozef nám má v tomto ohľade veľa čo povedať, pretože prostredníctvom uskutočnenia snov, ktoré mu Boh vnukol, celý svoj život spravil darom.

Evanjeliá hovoria o štyroch snoch (porov. Mt 1, 20; 2, 13.19.22). Boli to Božie výzvy, no nebolo ľahké ich prijať. Po každom sne musel Jozef zmeniť svoje plány a riskovať, obetujúc vlastné plány, aby nasledoval tajomné Božie plány. On mu absolútne dôveroval. Môžeme sa však pýtať: „Čo to bol za nočný sen, že vzbudil takú dôveru?“ Ako často sme v minulosti venovali pozornosť nejakému snu, ktorý mal len máločo spoločné s konkrétnou realitou života. Sv. Jozef sa však nechal viesť svojimi snami bez zaváhania. Prečo? Pretože jeho srdce už bolo zamerané na Boha, bolo voči nemu disponované. Jeho bdelému „vnútornému uchu“ stačil len malý náznak, aby spoznal Boží hlas. To platí aj pre naše povolanie: Boh sa nerád zjavuje veľkolepo, aby tak robil nátlak na našu slobodu. Svoje plány nám dáva poznať opatrne; nezasahuje nás oslnivými víziami, ale hovorí k nám potichu v hĺbke srdca, približuje a prihovára sa nám prostredníctvom našich myšlienok a našich pocitov. A tak, ako sv. Jozefovi ponúkol vysoké a prekvapivé ciele, ponúka ich aj nám.

Sny zaviedli Jozefa do dobrodružstiev, aké by si nikdy nedokázal predstaviť. Prvý sen zneistil jeho zasnúbenie, no zároveň sa stal otcom Mesiáša; druhý ho donútil utiecť do Egypta, avšak zachránil tak život svojej rodine. Po treťom sne, ktorý mu predpovedal návrat do vlasti, ho štvrtý sen donútil znovu zmeniť plány a viedol ho do Nazareta, tam, kde Ježiš začne ohlasovať Božie kráľovstvo. Vo všetkých týchto radikálnych zmenách sa ukázalo, že napokon zvíťazila jeho odvaha nasledovať Božiu vôľu. To isté platí pre povolanie: Božie povolanie nás stále núti vychádzať zo seba, darovať sa a ísť ďalej. Niet viery bez rizika. Iba ak sa s dôverou zveríme Božej milosti a odložíme svoje vlastné plány a vlastné pohodlie, potom povieme Bohu skutočne „áno“. A každé „áno“ prinesie ovocie, pretože ním privolíme na väčší plán, z ktorého vidíme iba útržky, ale božský umelec ho pozná a rozvíja, pričom z každého života robí umelecké dielo. V tomto zmysle sv. Jozef predstavuje vzor prijatia Božích plánov. Avšak toto prijatie je z jeho strany aktívnym prijatím: nikdy nejde o akúsi odovzdanosť či ústupčivosť, on „nie je človekom pasívne zmiereným so všetkým. Je odvážny a veľmi aktívny“ (apošt. list Patris corde, 4). Kiež pomôže všetkým, predovšetkým však mladým, pri ich rozlišovaní, aby mohli uskutočniť Božie sny určené im; kiež ich inšpiruje k odvahe povedať „áno“ Pánovi, ktorý vždy dokáže prekvapiť a nikdy nesklame!

Druhé slovo označuje cestu sv. Jozefa a cestu povolania: služba. V evanjeliách vidíme, ako Jozef žije úplne pre druhých a nikdy nie pre seba. Svätý Boží ľud ho nazýva najčistejší ženích, čím ukazuje na jeho schopnosť milovať a neponechať si nič pre seba. Oslobodiac lásku od akéhokoľvek vlastnenia, otvoril sa pre ešte plodnejšiu službu: jeho láskyplná starostlivosť prechádzala z generácie na generáciu a vďaka svojej starostlivej ochrane sa stal patrónom Cirkvi. Je tiež patrónom dobrej smrti, lebo dokázal naplniť zmysel života sebadarovaním. Jeho služba a obeta boli možné len vďaka tomu, že ich podopierala ešte väčšia láska: „Každé pravé povolanie sa rodí zo sebadarovania, ktoré je ovocím zrelej obety. Aj v kňazstve a v zasvätenom živote sa vyžaduje tento druh zrelosti. Nech ide o akékoľvek povolanie, či už do manželstva, na život v celibáte alebo panenstve, k zrelému sebadarovaniu sa nedá dospieť, ak sa zastavíme len pri logike obety. Vtedy hrozí, že namiesto toho, aby povolanie bolo znamením krásy a radosti lásky, bude prejavom nešťastia, smútku a frustrácie“ (tamže, 7).

Služba ako konkrétne seba-darovanie nebola pre sv. Jozefa len vysokým ideálom, ale stala sa súčasťou každodenného života. Usiloval sa nájsť a zariadiť vhodné miesto pre narodenie Ježiša; urobil všetko pre to, aby ho zachránil pred Herodesovým hnevom a bezodkladne zorganizoval cestu do Egypta; okamžite sa vrátil do Jeruzalema, keď sa Ježiš stratil a hľadal ho; svojou prácou živil rodinu aj v cudzej krajine. Skrátka, vedel sa prispôsobiť rôznym okolnostiam s postojom človeka, ktorý nestráca odvahu, ak život nejde, ako on chce: s pripravenosťou toho, kto žije, aby slúžil. ČÍTAJ TIEŽ18/12/2020

V tomto duchu prijal Jozef mnohé a často neočakávané cesty v živote: z Nazareta do Betlehema na sčítanie ľudu, potom do Egypta a znova do Nazareta, a každý rok do Jeruzalema, zakaždým ochotný ísť v ústrety novým podmienkam bez toho, aby si sťažoval na to, čo sa prihodilo, a pripravený pomôcť danú situáciu riešiť. Možno povedať, že bol ochrannou rukou nebeského Otca nad jeho Synom na zemi. A tak je vzorom pre všetky povolania, ktoré sú pozvané byť činnými rukami nebeského Otca pre jeho synov a dcéry.

Preto rád myslím na sv. Jozefa, ochrancu Ježiša i Cirkvi, ako na ochrancu povolaní. Z jeho ochoty slúžiť vychádza jeho starostlivosť pri ochraňovaní. „On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta“ (Mt 2, 14) – hovorí evanjelium, čím naznačuje jeho pripravenosť a oddanosť svojej rodine. Nestrácal čas trápením sa nad tým, čo nemohol zmeniť, aby oň neukrátil tých, ktorí sú mu zverení. Táto pozorná a ohľaduplná starostlivosť je znakom vydareného povolania. Je svedectvom o živote, ktorého sa dotkla Božia láska. Aký krásny príklad kresťanského života ponúkame, keď nesledujeme tvrdohlavo svoje vlastné ambície a neoddávame sa nostalgii, ale staráme sa o to, čo nám Pán prostredníctvom Cirkvi zveril! Vtedy Boh vyleje na nás svojho Ducha, svoju tvorivú silu, a koná zázraky ako v Jozefovi.

Popri Božom povolaní – ktoré uskutočňuje naše najväčšie sny – a našej odpovedi naň – spočívajúcej v ochotnej službe a v pozornej starostlivosti, je tu aj tretí aspekt života sv. Jozefa a kresťanského povolania, ktorý sa uplatňuje v každodennom živote: vernosť. Jozef je „človek spravodlivý“ (Mt 1, 19), ktorý sa v činorodom tichu každého dňa verne drží Boha a jeho plánov. V mimoriadne ťažkom momente svojho života „o všetkom uvažuje“ (porov. v. 20). ČÍTAJ TIEŽ09/12/2020

Rozjíma, starostlivo uvažuje, nekoná v chvate, nepodľahne pokušeniu prijať unáhlené rozhodnutia, nenasleduje len svoj inštinkt a neriadi sa len prítomnou chvíľou. Všetko koná trpezlivo. Vie, že existencia človeka sa buduje iba na vytrvalej vernosti veľkým rozhodnutiam. To zodpovedá trpezlivej a neustálej pracovitosti, s akou Jozef vykonáva skromnú profesiu tesára (porov. Mt 13, 55). Preto, hoci nebol zaujímavý pre vtedajšie kroniky, už po stáročia je inšpiráciou pre bežný život každého otca, každého robotníka, každého kresťana. Lebo tak, ako život, aj povolanie dozrieva len v každodennom prežívaní vernosti.

Ako sa živí táto vernosť? Vo svetle Božej vernosti. Prvé slová, ktorými sa Boh vo sne obrátil na sv. Jozefa, boli výzvou, aby sa nebál, pretože Boh je verný svojim prisľúbeniam: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa“ (Mt 1, 20). Neboj sa: to sú slová, ktorými sa Pán obracia aj na teba, drahá sestra a drahý brat, keď napriek neistote a váhaniu pocítiš, že už nemôžeš viac odsúvať túžbu darovať mu život. Tieto slová ti Boh zakaždým znova opakuje tam, kde sa práve nachádzaš, možno uprostred skúšok a neporozumení, či denných zápasov o nasledovanie jeho vôle. Tieto slová objavíš, keď sa na ceste povolania vrátiš ku svojej prvej láske. Tieto slová ako refrén sprevádzajú toho, kto povie Bohu „áno“ svojím životom tak, ako sv. Jozef: v každodennej vernosti.

Táto vernosť je tajomstvom radosti. V nazaretskom domčeku, hovorí sa v jednom liturgickom hymne, vládla „číra radosť“. Bola to každodenná a priezračná radosť jednoduchosti, radosť toho, kto ochraňuje niečo dôležité: vernú blízkosť Bohu a blížnemu. Aké by to bolo pekné, keby rovnaká jednoduchá a žiarivá, striedma a nádejeplná atmosféra naplnila naše semináre, naše rehoľné inštitúty, naše farské domy! Je to radosť, ktorú vám zo srdca želám, bratia a sestry, ktorí ste si za sen svojho života veľkodušne zvolili Boha, aby ste mu slúžili v bratoch a sestrách, ktorí sú vám zverení, a to vo vernosti, ktorá je už sama osebe svedectvom, v epoche poznačenej povrchnými rozhodnutiami a emóciami, ktoré vyprchajú bez toho, aby po nich ostala radosť. Nech vás s otcovským srdcom sprevádza sv. Jozef, ochranca povolaní!

V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 19. marca 2021, na sviatok sv. Jozefa

František

Pieseň ku cti sv. Jozefa

9. dní so svätým Jozefom

Svätý Otec vyhlásil Rok sv. Jozefa pri výročí jeho titulu patróna Cirkvi

Slovo v obraze Jozef, ženich Panny Márie http://www.tvlux.sk/archiv/play/11789

Evanjelium podľa Lukáša 2, 22-24

 Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.

Komentár:

Ženích a svadba – to býva pre nás veľká radosť, keď sa ľuďom často plnia predstavy o neveste, konečne o tom, že sme zakotvili v nejakom stave, ktorý budeme celý život prežívať. Ženích Panny Márie, sv. Jozef, je ženíchom z trochu iného súdka. Je to človek o ktorom celá horná časť obrazu hovorí, že jeho život je v rukách Boha. Sú tu symbolické dlane, ktoré z Boha púšťajú na zem – cez jeho oko, ktoré sa na to všetko pozerá – Božiu milosť. Tá ho celého obklopuje. A celá scéna Božích rúk a prichádzajúca na Jozefa  milosť vchádza do jeho rúk. Jozef vo svojich dlaniach drží krásny obraz dvoch hrdličiek. Sú to najchudobnejšie osoby svojej doby –Mária a Jozef . Táto scéna sa odohráva nielen v rukách sv. Jozefa, ale je tu oltár, obetný stôl., na ktorý to všetko sv. Jozef kladie. Keď sa pozorne pozrieme na kruh, ktorý drží v rukách, zbadáme, že je to vlastne Hostia položená na oltári. Obeta je zvýraznená v dvoch kruhoch. Jeden kruh obkolesuje Eucharistiu, a celý dej rúk sv. Jozefa aj Hostie obkolesuje druhý kruh. Oba vytvárajú nekonečný kruh spojený do dvoch polí. Jedno je to Božie, druhé je to ľudské. Každý plán človeka, ktorý sa naozaj napĺňa, už nie ako náš, ale je uprostred toho veľkého Božieho plánu. O tom svedčia ruky Boha, ruky sv. Jozefa a ich plod, ktorým je Eucharistia. (o. Jozef, OSB) zdroj: TV LUX

Zobrazenie sv. Jozefa na okennom skle arcibiskupského úradu v Košiciach  (©Adam Ján Figeľ – stock.adobe.com)

Prinášame v plnom znení apoštolský list s názvom Patris corde (S otcovským srdcom), ktorý Svätý Otec František napísal v súvislosti s vyhlásením mimoriadneho Roka sv. Jozefa. Rok trvá od 9. decembra 2020 do 8. decembra 2021. Text pápežovho listu uvádzame v preklade KBS.

Apoštolský list Svätého Otca Františka Patris corde

pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia sv. Jozefa za patróna univerzálnej Cirkvi

So srdcom otca: tak Jozef miloval Ježiša a preto ho vo všetkých štyroch evanjeliách nazývajú „Jozefov syn“.[1]

Matúš a Lukáš, dvaja evanjelisti, ktorí vyzdvihovali postavu sv. Jozefa, hovoria o ňom síce málo, avšak dosť na to, aby sme pochopili, akým typom otca bol a aké poslanie mu Božia prozreteľnosť zverila.

Vieme, že bol jednoduchým tesárom (porov. Mt 13, 55), Máriiným snúbencom (porov. Mt 1, 18; Lk 1, 27); „spravodlivým človekom“ (Mt 1, 19), vždy pripraveným nasledovať Božiu vôľu, ktorá sa mu zjavila skrze Boží zákon (porov. Lk 2, 22.27.39) a v minimálne štyroch snoch (porov. Mt 1, 20; 2, 13.19.22). Po dlhej a namáhavej ceste z Nazareta do Betlehema videl Mesiáša narodiť sa v maštali, lebo inde pre nich nebolo miesta (porov. Lk 2, 7). Bol svedkom klaňania sa pastierov (porov. Lk 2, 8 – 20) a mudrcov (porov. Mt 2, 1 – 12), ktorí predstavovali jednak izraelský ľud a jednak pohanské národy.

Jozef mal odvahu stať sa pred zákonom Ježišovým otcom a dať mu meno, ktoré mu zjavil anjel: „Dáš mu meno Ježiš“ (Mt 1, 21). Ako vieme, dať nejakému človeku alebo nejakej veci meno, ako to urobil Adam v rozprávaní z Knihy Genezis (porov. 2, 19 – 20), znamenalo v dávnych kultúrach nadviazať vzťah.

Jozef spolu s Ježišovou matkou štyridsať dní po jeho narodení obetoval Dieťa Pánovi v chráme a vypočul si šokujúce Simeonovo proroctvo o Ježišovi a Márii (porov. Lk 2, 22 – 35). Aby uchránil Ježiša pre Herodesom, býval ako cudzinec v Egypte (porov. Mt 2, 13 – 18). Po návrate do vlasti viedol skrytý život v malej a temer neznámej dedinke Nazaret v Galilei – o ktorej sa hovorilo, že stadiaľ „prorok nepovstane“ a „nemôže byť stadiaľ nič dobré“ (porov. Jn 7, 52; 1, 46) – ďaleko od Betlehema, jeho rodného mesta, a od Jeruzalema, kde sa týčil chrám. Keď sa počas púte do Jeruzalema dvanásťročný Ježiš stratil, Jozef s Máriou ho s bolesťou hľadali a našli ho v chráme, ako sa zhováral s učiteľmi Zákona (porov. Lk 2, 41 – 50).

Po Márii, Božej Matke, nijaký svätý nezaberá v pápežskom učení taký priestor, ako Jozef, jej ženích. Moji predchodcovia hlbšie rozpracovali posolstvo ukryté v nemnohých informáciách o sv. Jozefovi, ktoré nám odovzdali evanjeliá, aby lepšie objasnili jeho centrálnu úlohu v dejinách spásy: blahoslavený Pius IX. ho vyhlásil za „patróna Katolíckej cirkvi“,[2] ctihodný Pius XII. ho predstavil ako „patróna robotníkov“[3] a svätý Ján Pavol II. ako „ochrancu Vykupiteľa“.[4] Ľud ho vzýva ako „patróna dobrej smrti“.[5]

Po 150-tich rokoch od jeho vyhlásenia za patróna Katolíckej cirkvi blahoslaveným Piom IX. 8. decembra 1870 by som preto chcel – ako hovorí Ježiš –, aby „z plnosti srdca prehovorili ústa“ (porov. Mt 12, 34), keď sa s vami podelím o niekoľko osobných úvah o tejto mimoriadnej postave, ktorá je taká blízka každému z nás v našej ľudskej situácii. Táto moja túžba ešte vzrástla počas mesiacov pandémie, v ktorých sme mohli uprostred krízy, ktorá nás postihla, zakúsiť, že „naše životy udržiavajú bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú v titulkoch novín a časopisov ani na veľkých pódiách najnovších televíznych  show, ale bezpochybne práve oni dnes píšu rozhodujúce príbehy našich dejín: lekári, zdravotné sestry, zamestnanci supermarketov, upratovačky, opatrovateľky, prepravcovia, poriadkové služby, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry a toľkí iní, ktorí pochopili, že nikto sa nezachráni sám. […] Koľkí ľudia každý deň prejavujú trpezlivosť, šíria nádej a snažia sa nezasievať paniku, ale spoluzodpovednosť. Koľkí otcovia, matky, starí rodičia či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť kríze a ako ňou prechádzať, prispôsobiac svoje zvyky, hľadiac dopredu a povzbudzujúc k modlitbe. Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých.“[6] Všetci môžu objaviť vo sv. Jozefovi – mužovi, ktorý nepozorovane prechádza okolo, mužovi bežného, nenápadného a skrytého života – orodovníka, oporu a sprievodcu v ťažkých chvíľach. Svätý Jozef nám pripomína, že všetci tí, čo sú zdanlivo skrytí alebo sú „v tieni“, môžu v dejinách spásy zohrávať nenahraditeľnú úlohu. Všetkým im patria slová uznania a vďaky.

1. Milovaný otec

Veľkosť sv. Jozefa spočíva v tom, že bol Máriiným manželom a Ježišovým otcom. A takto sa – podľa slov sv. Jána Zlatoústeho – „dal do služby celému plánu spásy“.[7]

Svätý Pavol VI. poznamenáva, že jeho otcovstvo sa konkrétne prejavilo v tom, že „zo svojho života spravil službu zasvätenú tajomstvu vtelenia a s ním spojenému vykupiteľskému poslaniu. Svoju legálnu právomoc nad svätou rodinou využil na to, aby jej úplne daroval seba samého, svoj život, svoju prácu; svoje ľudské povolanie milovať domácich tak premenil na nadľudské darovanie seba, svojho srdca a všetkých schopností na lásku v službe Mesiášovi, ktorý rástol v jeho dome.“[8]

Pre túto svoju úlohu v dejinách spásy je sv. Jozef otcom, ktorého kresťanský ľud stále miluje, ako o tom svedčí skutočnosť, že v celom svete sú mu zasvätené mnohé kostoly; že mnohé náboženské inštitúty, cirkevné bratstvá a skupiny sú inšpirované jeho spiritualitou alebo nesú jeho meno; a že na jeho počesť sa konajú mnohé náboženské podujatia. Mnohí svätci a svätice ho vrúcne uctievali, medzi inými aj Terézia z Avily, ktorá si ho zvolila za svojho zástancu a orodovníka, často sa mu zverovala a dostala všetky milosti, o ktoré prosila. Povzbudená vlastnou skúsenosťou, presvedčila aj ďalších, aby ho uctievali.[9]

V každej modlitebnej knižke sa nachádza nejaká modlitba k sv. Jozefovi. S osobitnými prosbami sa na neho obraciame každú stredu a zvlášť v mesiaci marci, ktorý mu je tradične zasvätený.[10]

Dôvera ľudu vo sv. Jozefa je zhrnutá vo vyjadrení „Ite ad Ioseph“, ktoré odkazuje na čas hladomoru v Egypte, keď ľud prosil faraóna o chlieb a on mu odpovedal „Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie!“ (Gn 41, 55). Išlo o Jozefa, Jakubovho syna, ktorého bratia zo závisti predali (porov. Gn 37, 11 – 28) a ktorý sa následne – podľa biblického rozprávania –stal v Egypte zástupcom faraóna (porov. Gn 41, 41 – 44).

Ako Dávidov potomok (porov. Mt 1, 16.20), z ktorého koreňa mal vzísť Ježiš, podľa prísľubu proroka Nátana Dávidovi (porov. 2 Sam ) a ako ženích Márie z Nazareta je sv. Jozef akýmsi spojujúcim článkom medzi Starým a Novým zákonom.

2. Otec nežnej lásky

Jozef videl Ježiša deň za dňom rásť „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). Tak ako urobil Pán s Izraelom aj on učil Ježiša chodiť, držiac ho za ruku: bol pre neho ako otec, ktorý ho berie na ramená a skláňa sa k nemu, aby ho nachoval (porov. Oz 11, 3 – 4).

Ježiš videl v Jozefovi Božiu nežnú lásku: „Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja“ (Ž 103, 13).

Jozef zaiste opakovane počul v synagóge pri modlitbe žalmov, že Boh Izraela je Bohom nežnej lásky,[11] že je dobrý ku každému a „milostivý ku všetkým svojim stvoreniam“ (Ž 145, 9).

Dejiny spásy sa uskutočňujú „proti nádeji v nádeji“ (Rim 4, 18), teda prostredníctvom našich slabostí. Veľmi často si myslíme, že Boh sa spolieha len na našu dobrú a víťaznú stránku, pokým v skutočnosti sa väčšina jeho plánov realizuje prostredníctvom a napriek našej slabosti. Preto môže sv. Pavol povedať: „A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: ,Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabostiʻ“ (2 Kor 12, 7 – 9).

Ak je toto perspektíva poriadku spásy, musíme sa naučiť prijímať našu slabosť s hlbokou nežnosťou.[12]

Zlý nás núti hľadieť na našu krehkosť negatívne, Duch ju však vynáša na svetlo s nežnou láskou. Nežnosť je najlepší spôsob ako sa dotýkať toho, čo je v nás krehké. Zdvihnutý prst a posudzovanie, ktoré používame na druhých, je často znakom neschopnosti prijať v našom vnútri vlastnú slabosť, našu vlastnú krehkosť. Iba milosrdenstvo nás zachráni pred obvinením žalobcu (porov. Zjv 12, 10). Preto je dôležité stretnúť sa s Božím milosrdenstvom najmä vo sviatosti zmierenia a zakúsiť pravdu a nežnú lásku. Paradoxne aj zlý duch nám môže povedať pravdu, ale robí to preto, aby nás usvedčil. My však vieme, že Pravda, ktorá pochádza od Boha, nás neodsudzuje, ale nás prijíma, objíma, podopiera a odpúšťa nám. Pravda sa nám neustále predkladá tak, ako to robí milosrdný otec v podobenstve (porov. Lk 15, 11 – 32): ide nám v ústrety, vracia nám dôstojnosť, dvíha nás na nohy, robí pre nás hostinu s odôvodnením, že „tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (v. 24).

Aj prostredníctvom Jozefových obáv sa deje Božia vôľa, jeho dejiny, jeho plán. Jozef nás takto učí, že viera v Boha zahŕňa aj vieru v to, že môže konať aj cez naše obavy, naše slabosti, našu krehkosť. A učí nás, že uprostred búrok života sa nemáme báť Bohu zveriť kormidlo našej loďky. Niekedy chceme mať všetko pod kontrolou, ale on vždy vidí ďalej.

3. Poslušný otec

Podobne ako Boh zjavil svoj plán spásy Márii, vyjavil svoje plány aj Jozefovi. Urobil to v snoch, ktoré sú v Biblii – rovnako ako u všetkých starých národov – považované za jeden z prostriedkov, ktorými Boh zjavuje svoju vôľu.[13]

Jozef sa veľmi trápil ohľadom nepochopiteľného Máriinho tehotenstva. Nechcel ju „vystaviť potupe“,[14] ale rozhodol sa ju „potajomky prepustiť“ (Mt 1, 19).

V prvom sne mu anjel pomôže vyriešiť jeho vážnu dilemu: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20 – 21). Jozef hneď reaguje: „Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel“ (Mt 1, 24). Poslušnosť mu pomohla vyriešiť jeho problém a zachrániť Máriu.

V druhom sne anjel prikazuje Jozefovi: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil“ (Mt 2, 13). Jozef neváha poslúchnuť, bez ohľadu na ťažkosti, ktoré ho čakajú: „On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti“ (Mt 2, 14 – 15).

V Egypte Jozef s dôverou a trpezlivo čakal, kedy mu anjel dá sľúbený pokyn na návrat do domoviny. Hneď ako mu v treťom sne Boží posol nariadi – po tom, čo ho informoval o smrti tých, čo chceli dieťa zabiť –, aby vstal, vzal so sebou dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny (porov. Mt 2, 19 – 20), Jozef znova bez váhania poslúchne: „On vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny“ (Mt 2, 21).

Avšak na spiatočnej ceste, „keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne [to je štvrtý raz, čo sa tak stalo], odobral sa do galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret“ (Mt 2, 22 – 23).

Evanjelista Lukáš zasa hovorí, že Jozef podstúpil dlhú a namáhavú cestu z Nazareta do Betlehema, aby sa dal zapísať vo svojom rodnom meste a splnil tak nariadenie cisára Augusta Cézara o súpise ľudu. A práve tu sa narodil Ježiš (porov. 2, 1 – 7) a zapísali ho do registra Rímskeho impéria, ako všetky ostatné deti.

Svätý Lukáš sa zvlášť snaží zdôrazniť, že Ježišovi rodičia dodržiavali všetky predpisy Zákona: obrad Ježišovej obriezky, Máriino očisťovanie po pôrode, obeta prinesená Bohu za prvorodeného (porov. 2, 21 – 24).[15]

V každej situácii svojho života dokázal Jozef povedať svoje „fiat“ tak ako Mária pri zvestovaní a Ježiš v Getsemanskej záhrade.

Vo svojej úlohe hlavy rodiny učil Jozef Ježiša, aby bol poslušný rodičom (porov. Lk 2, 51), podľa Božieho prikázania (porov. Ex 20, 12).

Počas skrytého života v Nazarete sa Ježiš v Jozefovej škole učil plniť Otcovu vôľu. Táto vôľa sa stala jeho každodenným pokrmom (porov. Jn 4, 34). Aj v najťažšej chvíli svojho života, ktorú prežíval v Getsemani, dal prednosť Božej vôli pred svojou[16] a „stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8). Preto autor Listu Hebrejom uzatvára, že Ježiš „z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (5, 8).

Zo všetkých týchto udalostí vyplýva, že „Boh povolal sv. Jozefa, aby uskutočňovaním svojej otcovskej úlohy slúžil osobe a poslaniu Ježiša. To je práve spôsob, akým Jozef spolupracoval v plnosti času na veľkom tajomstve spásy a takto naozaj bol služobníkom spásy.“[17]

4. Prijímajúci otec

Jozef prijal Máriu bezpodmienečne. Dôveroval anjelovým slovám. „Šľachetnosť jeho srdca je taká veľká, že to, čo sa naučil zo zákona, podriaďuje láske. Dnes v tomto svete, kde je zjavné psychické, slovné a fyzické násilie na ženách, sa Jozef ukazuje ako vzor úctivého a citlivého muža, ktorý, hoci nemá všetky informácie, rozhodne sa ochrániť Máriino dobré meno, jej dôstojnosť a život. V jeho pochybnostiach o tom, ako najlepšie konať, mu Boh svojím svetlom pomohol prijať toto rozhodnutie.“[18]

V našom živote sa mnohokrát stanú veci, ktorých význam nechápeme. Našou prvou reakciou je často sklamanie a vzbura. Jozef necháva bokom svoje vlastné myšlienky, aby prijal sled udalostí, a hoci sa mu zdajú tajomné, prijme ich, preberie za ne zodpovednosť a urobí ich súčasťou vlastného príbehu. Ak sa nezmierime s vlastným príbehom, nedokážeme urobiť ani nasledujúci krok, pretože stále budeme rukojemníkmi našich očakávaní a následných sklamaní.

Duchovný život, ktorý nám Jozef naznačuje, nie je cestou objasňovania, ale cestou prijímania. Iba počnúc týmto prijatím, týmto zmierením, začíname vidieť väčší príbeh a hlbší zmysel. Akoby sme tu počuli ozvenu vášnivých Jóbových slov, ktorý na výzvu svojej manželky, aby sa vzbúril za všetko zlo, ktoré sa mu deje, odpovedá: „Azda máme len dobré brať od Pána, a zlé prijať by sme nemali?“ (Jób 2, 10).

Jozef zaiste nie je človekom pasívne zmiereným so všetkým. Je odvážny a veľmi aktívny. Prijatie je v našom živote spôsob, akým sa prejavuje dar sily, ktorá k nám prichádza od Ducha Svätého. Iba Pán nám môže dať silu potrebnú na prijatie života takého, aký je, so všetkými jeho protirečeniami, frustráciami, sklamaniami.

Ježišov príchod medzi nás je darom od Otca, ktorý nám umožňuje zmieriť sa s našou konkrétnou históriou, aj keď ju úplne nechápeme.

Zdá sa, že takisto ako Boh povedal Jozefovi: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa“ (Mt 1, 20), opakuje aj nám: „Nebojte sa!“. Musíme odložiť hnev a sklamanie a bez akejkoľvek svetskej rezignácie, no s nádejou a odvahou prijať aj to, čo sme si nezvolili, no predsa to existuje. Takéto prijatie života nás otvorí pre jeho skrytý význam. Život každého z nás sa môže zázračne znovuzrodiť, ak nájdeme odvahu žiť podľa toho, čo nám ukazuje evanjelium. A nezáleží na tom, či sa teraz zdá, že všetko ide zlým smerom a že niektoré veci už nemožno napraviť. Boh môže dať vyklíčiť kvetom aj medzi skalami. Aj keď nám naše srdce niečo vyčíta, „Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1Jn 3, 20).

Tu sa znovu ukazuje kresťanský realizmus, ktorý neodmieta nič z toho, čo existuje. Realita vo svojej tajomnej neredukovateľnosti a komplexnosti nesie v sebe existenciálny zmysel s jeho svetlými i tienistými stránkami. Preto môže apoštol Pavol napísať: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). A svätý Augustín dodáva: „aj to, čo nazývame zlom (etiam illud quod malum dicitur)“.[19] V tejto širšej perspektíve dáva viera zmysel každej udalosti, tak radostnej, ako aj smutnej.

Nesmieme si nikdy myslieť, že veriť znamená nachádzať ľahké a uspokojivé riešenia. Viera, ktorej nás učil Kristus, je naopak taká, akú vidíme u sv. Jozefa. On nehľadal nejaké rýchle riešenia, ale čelil realite „s otvorenými očami“, prijímajúc osobnú zodpovednosť.

Jozefov postoj nás povzbudzuje, aby sme prijímali druhých takých, akí sú, bez výnimky, a aby sme sa predovšetkým s láskou venovali slabým, pretože Boh si vyvolil to, čo je slabé (porov. 1 Kor 1, 27), „on je otec sirôt a záchranca vdov“ (Ž 68, 6) a prikázal nám milovať cudzincov.[20]

Rád si predstavujem, že Ježiš sa v podobenstve o márnotratnom synovi a milosrdnom otcovi (porov. Lk 15, 11 – 32) inšpiroval práve postojmi sv. Jozefa.

5. Tvorivo odvážny otec

Ak je prvým krokom každého skutočného vnútorného uzdravenia prijatie vlastnej osobnej histórie a v nej aj toho, čo sme si v našom živote nezvolili, treba dodať aj ďalšiu dôležitú vlastnosť: kreatívnu odvahu. Tá sa objavuje predovšetkým vtedy, keď nás postretnú problémy. Skutočne pred ťažkosťami sa možno zastaviť a vzdať sa, alebo sa istým spôsobom s nimi popasovať. Niekedy sú to práve ťažkosti, čo z každého z nás vytiahnu zdroje, o ktorých sme ani netušili, že ich máme.

Keď čítame „evanjeliá o detstve“, často sa pýtame, prečo Boh nekonal priamo a jasne. Boh však koná prostredníctvom udalostí a osôb. Jozef bol človek, prostredníctvom ktorého sa Boh postaral o začiatky dejín spásy. On bol skutočným „zázrakom“, pomocou ktorého Boh zachránil Dieťa a jeho matku. Nebo konalo tak, že dôverovalo kreatívnej odvahe tohto muža, ktorý keď dorazil do Betlehema a nenašiel príbytok, kde by Mária mohla porodiť, zariadil a upratal maštaľ, aby sa podľa možností stala miestom na prijatie Božieho Syna, ktorý prichádzal na svet (porov. Lk 2, 6 – 7). Pred nebezpečenstvom hroziacim od Herodesa, ktorý chcel zabiť Dieťa, bol Jozef znova vo sne upozornený, aby ochránil Dieťa, a uprostred noci zorganizuje útek do Egypta (porov. Mt 2, 13 – 14).

Pri povrchnom čítaní týchto rozprávaní máme vždy dojem, že svet je vydaný na milosť silným a mocným, avšak „dobrá zvesť“ evanjelia spočíva v tom, že nám ukazuje, ako napriek arogancii a násiliu pozemských vládcov Boh vždy nájde spôsob, ako uskutočniť svoj plán spásy. Aj náš život sa niekedy zdá vydaný na milosť a nemilosť mocným silám, ale evanjelium nám hovorí, že podstatné je to, že Boh nás vždy dokáže zachrániť, ak použijeme rovnakú tvorivú odvahu ako tesár z Nazareta, ktorý bol schopný premeniť problém na možné riešenie, keď na prvé miesto kladie vždy dôveru v Božiu prozreteľnosť.

Ak sa niekedy zdá, že nám Boh nepomáha, neznamená to, že nás opustil, ale že nám dôveruje. Dôveruje v našu schopnosť niečo naplánovať, vymyslieť, nájsť riešenie.

Ide o rovnakú tvorivú odvahu, akú ukázali priatelia ochrnutého muža, keď ho spustili cez strechu, aby sa dostal k Ježišovi (porov. Lk 5, 17 – 26). Ťažkosti nezastavili týchto odvážnych a vytrvalých priateľov. Boli presvedčení, že Ježiš môže uzdraviť chorého, „ale keď pre zástup nenašli priechod, kadiaľ by ho vniesli, vyšli na strechu a cez povalu ho na lôžku spustili priamo pred Ježiša. Keď videl ich vieru, povedal: ,Človeče, odpúšťajú sa ti hriechyʻ“ (v. 19 – 20). Ježiš ocenil kreatívnu vieru, s ktorou sa títo ľudia usilovali priniesť svojho chorého priateľa.

Evanjelium nám nepodáva nijaké správy o tom čase, keď Mária, Jozef a Dieťa Ježiš žili v Egypte. Zaiste museli jesť, nájsť si ubytovanie a prácu. Netreba však veľkú predstavivosť, aby sme si domysleli to, o čom evanjelium mlčí. Svätá rodina musela čeliť konkrétnym problémom ako mnohé iné rodiny, ako mnohí naši priatelia migranti, ktorí aj dnes riskujú životy, aby ušli pred nešťastím a hladom. V tomto ohľade som presvedčený, že sv. Jozef je skutočne zvlášť patrónom všetkých, ktorí musia opustiť svoju krajinu v dôsledku vojny, nenávisti, prenasledovania a biedy.

Na konci každej udalosti, v ktorej bol Jozef hlavným hrdinom, evanjelium poznamenáva, že vstal, vzal so sebou Dieťa a jeho matku, a urobil, čo mu Boh prikázal (porov. Mt 1, 24; 2, 14.21). Ježiš a Mária, jeho Matka, sú vskutku najcennejším pokladom našej viery.[21]

V Božom pláne spásy nemožno oddeliť Syna od jeho Matky, od tej, ktorá „napredovala na ceste viery a verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž“.[22]

Musíme sa preto stále pýtať, či my sami zo všetkých svojich síl chránime Ježiša a Máriu, ktorí sú tajomne zverení aj našej zodpovednosti, našej starostlivosti, našej ochrane. Syn Všemohúceho prišiel na svet a prijal veľmi zraniteľný stav. Potreboval Jozefa, aby ho bránil, chránil, staral sa o neho a aby ho vychoval. Boh dôveroval tomuto človeku rovnako ako Mária, ktorá v Jozefovi našla nielen toho, kto jej zachránil život, ale aj toho, kto sa vždy postará o ňu i o Dieťa. V tomto zmysle je bezpochyby sv. Jozef ochrancom Cirkvi, pretože Cirkev je predĺžením Kristovho tela v dejinách rovnako ako sa v materstve Cirkvi odráža Máriino materstvo.[23] V tom, že Jozef chráni Cirkev, naďalej chráni aj Dieťa a jeho matku, a aj my, keď milujeme Cirkev, milujeme tiež Dieťa a jeho matku.

Toto Dieťa raz povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Takže každý chudobný, trpiaci, zomierajúci; každý cudzinec, každý väzeň a každý chorý je „dieťaťom“, ktoré Jozef naďalej chráni. Preto je sv. Jozef vzývaný ako ochranca nešťastných, biednych, vyhnancov, trpiacich, chudobných a zomierajúcich. A preto Cirkev nemôže nemilovať v prvom rade tých najmenších, pretože Ježiš ich dal na prvé miesto, stotožnil sa s nimi. Od Jozefa sa máme učiť rovnakej starostlivosti a zodpovednosti: milovať Dieťa a jeho matku; milovať sviatosti a dobročinnú lásku; milovať Cirkev a chudobných. Každá z týchto skutočností vždy predstavuje Dieťa a jeho matku.

6. Pracujúci otec

Ďalšia charakteristická stránka sv. Jozefa, ktorá sa vyzdvihovala už od čias prvej sociálnej encykliky Rerum novarum Leva XIII., bol jeho vzťah k práci. Jozef bol tesár, ktorý poctivo pracoval, aby zaistil živobytie pre svoju rodinu. Od neho sa Ježiš učil, čo znamená jesť ovocie svojej práce a akú hodnotu, dôstojnosť a radosť to prináša.

V tejto našej dobe, v ktorej sa práca znova stáva naliehavou sociálnou témou a nezamestnanosť niekedy dosahuje nebývalých rozmerov aj v tých štátoch, ktoré sa desaťročia tešili prosperite, je nevyhnutné, aby sme si znovu uvedomili a pochopili význam dôstojnej práce, ktorej príkladným patrónom je sv. Jozef.

Práca znamená účasť na samotnom diele spásy; je príležitosťou na urýchlenie príchodu Božieho kráľovstva, na rozvinutie vlastných talentov a schopností, ktoré dávame do služby spoločnosti a bratského spoločenstva. Práca sa stáva príležitosťou nielen na vlastnú sebarealizáciu, ale predovšetkým na realizáciu primárnej bunky spoločnosti, ktorou je rodina. Rodina bez zamestnania je viac vystavená ťažkostiam, napätiam, zlomom a dokonca zúfalému pokušeniu rozchodu. Ako môžeme hovoriť o ľudskej dôstojnosti bez zasadzovania sa o to, aby mal každý možnosť dôstojného živobytia?

Pracujúci človek, nech má akékoľvek zamestnanie, spolupracuje so samotným Bohom a stáva sa istým spôsobom tvorcom sveta, ktorý ho obklopuje. Kríza našich čias, ktorá je ekonomickou, sociálnou, kultúrnou a duchovnou krízou, môže byť pre všetkých výzvou, aby znovu odhalili hodnotu, význam a nutnosť práce, aby nastal nový „normálny život spoločnosti“, z ktorého nikto nebude vylúčený. Práca sv. Jozefa nám pripomína, že sám Boh, ktorý sa stal človekom, nepohŕdal prácou. Nezamestnanosť, ktorá postihuje mnohých bratov a sestry a ktorá v poslednej dobe v dôsledku pandémie Covidu-19 stúpa, musí byť upozornením, aby sme prehodnotili naše priority. Prosme sv. Jozefa, robotníka, aby sme našli spôsob, ako vyjadriť svoje pevné presvedčenie, že nijaký mladý, nijaký človek, nijaká rodina nesmie byť bez práce!

7. Tieň Otca

Poľský spisovateľ Jan Dobraczyński vo svojej knihe Tieň Otca[24] vyrozprával životný príbeh sv. Jozefa vo forme románu. Postavu Jozefa opisuje pomocou sugestívneho obrazu tieňa: voči Ježišovi je Jozef akoby tieňom nebeského Otca na zemi. Ochraňuje ho, stráži, nikdy sa od neho neodlúči, ale stále sleduje jeho kroky. Spomeňme si, čo Mojžiš pripomínal Izraelu: „Na púšti si sám videl, ako ťa Pán, tvoj Boh, nosil ako muž, ktorý nesie svojho syna po celej ceste“ (porov. Dt 1, 31). Takto Jozef plnil svoju otcovskú úlohu celý svoj život.[25]

Otcami sa nerodíme, otcami sa stávame. A nestávame sa nimi tým, že privedieme na svet dieťa, ale preto, že prevezmeme zodpovednosť za starostlivosť oň. Zakaždým, keď ktokoľvek prijme starostlivosť o život druhého, v istom zmysle plní voči nemu otcovskú úlohu.

V súčasnej spoločnosti sa deti často zdajú byť sirotami bez otcov. Aj dnešná Cirkev potrebuje otcov. Stále je totiž aktuálne upozornenie sv. Pavla adresované Korinťanom: „Keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho“ (1 Kor 4, 15); a každý kňaz alebo biskup by mohol, podobne ako apoštol, dodať: „lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (tamže). A Galaťanom hovorí: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (4, 19).

Byť otcami značí uvádzať deti do života a do reality. Nedržať ich, nebyť príliš ochranársky ani vlastnícky, ale urobiť ich skôr schopnými samostatne a slobodne sa rozhodovať, otvoriť sa pre nové možnosti. Možno preto prisúdila tradícia Jozefovi popri pomenovaní otec aj prívlastok „prečistý“. Neoznačuje to len afektívnu stránku, ale zahŕňa to postoj, ktorý je opakom vlastnenia. Čistota je slobodou od vlastnenia vo všetkých oblastiach života. Iba ak je láska čistá, je skutočne láskou. Láska, ktorá chce vlastniť, sa napokon stáva nebezpečnou: zväzuje, zadúša, robí nešťastnými. Sám Boh miloval človeka čistou láskou, ponechajúc ho slobodného, aj keď pochybil a obrátil sa proti nemu. Logika lásky je vždy logikou slobody a Jozef vedel milovať mimoriadne slobodne. Nikdy sám seba nestaval do centra. Vedel sa stiahnuť a do centra svojho života postaviť Máriu a Ježiša.

Jozefovo šťastie nespočíva v logike sebaobetovania, ale v sebadarovaní. Nikdy u neho necítime frustráciu, ale iba dôveru. Jeho vytrvalé mlčanie nezahŕňa sťažnosti, ale vždy konkrétne skutky dôvery. Svet dnes potrebuje otcov, nechce pánov ani tých, čo chcú druhých vlastniť preto, aby zaplnili vlastné prázdno. Odmieta tých, čo si zamieňajú autoritu s autoritárstvom, službu so servilnosťou, konfrontáciu s utláčaním, dobročinnú lásku s asistencializmom, silu s deštruktivitou. Každé pravé povolanie sa rodí zo sebadarovania, ktoré je ovocím zrelej obety. Aj v kňazstve a v zasvätenom živote sa vyžaduje tento druh zrelosti. Nech ide o akékoľvek povolanie, či už do manželstva, na život v celibáte alebo panenstve, k zrelému sebadarovaniu sa nedá dospieť, ak sa zastavíme len pri logike obety. Vtedy hrozí, že namiesto toho, aby povolanie bolo znamením krásy a radosti lásky, bude prejavom nešťastia, smútku a frustrácie.

Otcovstvo, ktoré sa zrieka pokušenia žiť životom detí, vždy otvára priestor pre niečo neočakávané. Každé dieťa vždy v sebe nesie jedinečné tajomstvo; niečo celkom nové, čo možno odhaliť len s pomocou otca, ktorý rešpektuje jeho slobodu. Otca, ktorý si uvedomuje, že jeho výchovné pôsobenie sa zavŕši a jeho otcovstvo sa naplní, iba ak sa stane „neužitočným“, keď vidí, že sa dieťa stáva samostatným a kráča samo po cestách života. Keď sa stane podobný Jozefovi, ktorý vždy vedel, že toto Dieťa nie je jeho, ale bolo mu len zverené do starostlivosti.

Napokon to je to, čo nám Ježiš chce naznačiť, keď hovorí: „Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský“ (Mt 23, 9).

Zakaždým, keď plníme úlohu otcov, musíme mať na pamäti, že to nemá nič spoločné s vlastnením, ale ide o „znamenie“, ktoré odkazuje na vznešenejšie otcovstvo. V istom zmysle sme všetci neustále v Jozefovej situácii: sme tieňom jediného nebeského Otca, ktorý „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 45). A tiež tieňom, ktorý nasleduje Syna.

* * *

„Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku“ (Mt 2, 13), povedal Boh sv. Jozefovi.

Cieľom tohto apoštolského listu je prehĺbiť našu lásku k tomuto veľkému svätcovi a povzbudiť k prosbám o jeho príhovor a k nasledovaniu jeho čností a jeho zápalu.

Špecifickým poslaním svätých nie je totiž len sprostredkovanie zázrakov a milosti, ale aj prihováranie sa za nás pred Bohom, ako to robil Abram[26] a Mojžiš[27], a ako to robí Ježiš, „jediný prostredník“ (porov. 1 Tim 2, 5), ktorý je naším „zástancom“ pred Bohom Otcom (1 Jn 2, 1) a ktorý „žije stále, aby sa za [nás] prihováral“ (Hebr 7, 25; porov. Rim 8, 34).

Svätí pomáhajú všetkým veriacim „usilovať sa o svätosť a dokonalosť vo vlastnom stave“.[28] Ich život je konkrétnym dôkazom, že je možné žiť podľa evanjelia.

Ježiš povedal: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29), a ich život je príkladom hodným nasledovania. Sv. Pavol výslovne vyzýva: „Prosím vás teda, napodobňujte ma!“ (1 Kor 4, 16).[29] A svojím výrečným mlčaním hovorí to isté sv. Jozef. Zoči-voči príkladu toľkých svätcov a svätíc sa sv. Augustín pýta: „Či nemôžem robiť to, čo robili títo?“ A tak definitívne završuje svoje obrátenie so zvolaním: „Neskoro som ťa začal milovať, krása taká stará a taká nová“.[30]

Napokon ostáva už len poprosiť sv. Jozefa o milosť milostí: o naše obrátenie.

Obráťme sa k nemu so svojou modlitbou:

Buď pozdravený ochranca Vykupiteľa

a ženích Panny Márie.

Tebe Boh zveril svojho Syna;

v teba Mária vložila svoju dôveru;

s tebou sa Kristus stal mužom.

Ó, blažený Jozef, ukáž, že si aj naším otcom

a veď nás po ceste života.

Vypros nám milosť, milosrdenstvo a odvahu

a ochráň nás pred každým zlom. Amen.

V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 8. decembra, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, v roku 2020, ôsmom roku môjho pontifikátu

František

(Zdroj: KBS)

[1] Lk 4, 22; Jn 6, 42; cfr Mt 13, 55; Mk 6, 3.

[2] S. Rituum Congreg.: Quemadmodum Deus (8. decembra 1870). In: ASS 6 (1870 – 71), 194.

[3] Porov. Príhovor pri príležitosti sviatku sv. Jozefa, robotníka, k talianskemu združeniu ACLI (1. mája 1955). In: AAS 47 (1955), 406.

[4] Apošt. exhortácia Redemptoris custos (15. augusta 1989). In: AAS 82 (1990), 5 – 34.

[5] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1014.

[6] Meditácia v čase pandémie (27. marca 2020): L’Osservatore Romano, 29. marca 2020, s. 10.

[7] In Matth. Hom, V, 3. In: PG 57, 58.

[8] Homília (9. marca 1966). In: Insegnamenti di Paolo VI, IV (1966), 110.

[9] Porov. Libro della vita, 6, 6 – 8.

[10] Každý deň už viac ako štyridsať dní po ranných chválach sa modlím modlitbu k sv. Jozefovi, prevzatú z francúzskej knihy pobožností z devätnásteho storočia od Kongregácie rehoľníčok Ježiša a Márie, ktorá vyjadruje úctu, dôveru a istú výzvu k sv. Jozefovi: „Slávny patriarcha sv. Jozef, pod ktorého právomoc boli zverené nemožné záležitosti, príď mi na pomoc v týchto okamihoch úzkosti a ťažkostí. Vezmi pod svoju ochranu tieto ťažké a zložité situácie, ktoré ti zverujem, aby mali šťastné riešenie. Môj milovaný otec, celú svoju dôveru vkladám v teba. Kiež sa nehovorí, že ťa vzývame darmo, a preto ty zmôžeš u Ježiša a Márie všetko, ukáž mi, že tvoja dobrota je rovnako veľká, ako tvoja moc. Amen.“

[11] Porov. Dt 4, 31; Ž 69, 17; 78, 38; 86, 5; 111, 4; 116, 5; Jer 31, 20.

[12] Porov. Apošt. exhortácia Evangelii gaudium (24. novembra 2013), 88; 288. In: AAS 105 (2013), 1057; 1136 –1137.

[13] Porov. Gn 20, 3; 28, 12; 31, 11.24; 40, 8; 41, 1– 32; Nm 12, 6; 1 Sam 3, 3 – 10; Dan 2; 4; Jób 33, 15.

[14] V týchto prípadoch mohlo byť následkom aj kameňovanie (porov. Dt 22, 20 – 21).

[15] Porov. Lv 12, 1 – 8; Ex 13,2.

[16] Porov. Mt 26, 39; Mk 14, 36; Lk 22, 42

[17] Sv. Ján Pavol II.: Apoštolská exhortácia Redemptoris custos (15. augusta 1989), 8. In: AAS 82 (1990), 14.

[18] Homília na svätej omši spojenej s blahorečeniami, Villavicencio – Kolumbia (8. septembra 2017): AAS 109 (2017), 1061.

[19] Enchiridion de fide, spe et caritate, 3.11. In: PL 40, 236.

[20] Porov. Dt 10, 19; Ex 22, 20 – 22; Lk 10, 29 – 37.

[21]Porov. S. Rituum Congreg.: Quemadmodum Deus (8. decembra1870). In: ASS 6 (1870 – 71), 193; Pii IX, Inclytum Patriarcham (7. júla 1871): l.c., 324 – 327.

[22] Druhý vatikánsky koncil: Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 58.

[23] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 963 – 970.

[24] Originálne vydanie: Cień Ojca, Warszawa 1977

[25] Porov. Sv. Ján Pavol II.: Apošt. exhortácia Redemptoris custos, 7 – 8. In: AAS 82 (1990), 12 – 16.

[26] Porov. Gn 18, 23 – 32.

[27] Porov. Ex 17, 8 – 13; 32, 30 – 35.

[28] Druhý vatikánsky koncil: Dogm. konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 42.

[29] Porov. 1 Kor 11, 1; Flp 3, 17; 1 Sol 1, 6.

[30] Confessioni, 8, 11, 27: PL 32, 761; 10, 27, 38: PL 32, 795.

Dar mimoriadneho roka sv. Jozef‪a‬ podcast Františka Trstenského

Tento obrázok nemá vyplnený ALT popisok, jeho názov je obraz-sv-Jozefa-496x1024.jpg

Ikona sv. Jozefa

Podkladom ikony je zlatá farba, ktorá na ikonách vyjadruje prináležitosť k Bohu. Preto odev Ježiša Krista je zlatý, lebo je Božím Synom. Jozefov odev je kombináciou modrej a červenej farby. Modrá je nebeskou farbou. Vyjadruje svätosť človeka. Červená je farbou obety ale aj horlivosti a Ducha Svätého. V ľavom hornom rohu je ruka, ktorá ukazuje 3 prsty. Je to symbol Najsvätejšej Trojice – Otca, Syna a Ducha Svätého. Celé dielo spásy je Božím dielom. Prsty palca a prstenníka, ktoré nevidieť na obraze, sú spojené, lebo vyjadrujú dve prirodzenosti spojené v jednej z osôb Trojice – Pána Ježiša, ktorý má božskú a ľudskú prirodzenosť. Ruka je v polohe požehnania, tzn. všetko sa deje v súlade s Božou vôľou. Ježiš svoj pohľad upiera na ruku, lebo je Synom nebeského Otca. Prišiel na svet, aby plnil Otcovu vôľu. Dieťa je zobrazené tak, že sedí. Táto poloha je znamením vyučovania. Pán Ježiš prišiel, aby učil Božiu náuku. Kristus má taktiež na jednej ruke zobrazené 3 prsty, lebo je jednou z osôb Najsvätejšej Trojice. Je pravý Boh. Druhou rukou ukazuje na zvitok. Na ňom je napísané v taliančine najväčšie prikázanie: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.“ Pán Ježiš bude v dospelosti učiť ľudí, aby vich živote bol Boh vždy na prvom mieste. Každý nábožný Žid sa toto vyznanie viery modlí každé ráno a večer. Svätý Jozef drží zvitok vo svojej ruke, lebo každý židovský otec učí svojho syna toto prikázanie ako prvú modlitbu. Ukazovákom druhej ruky ukazuje na ruku nebeského Otca, lebo plní jeho vôľu. Svätý Jozef prijal poslanie, ktoré mu Boh zveril, aby na tejto zemi formoval dieťa Ježiša a viedol ho k Bohu. Pri hlave Pána Ježiša je napísané „Emmanuel“. Anjel zvestoval Jozefovi, že v osobe Pána Ježiša sa naplní, čo povedal proroka Izaiáš: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená Boh s nami.“ (Mt 1,23) Toto proroctvo odkazuje na zázračné počatie Pána Ježiša z Panny Márie, ale taktiež vyjadruje, že v jeho osobe Boh prebýva medzi nami. 

Pápež František sa už 40 rokov každý deň modlí k sv. Jozefovi túto modlitbu:

„Slávny patriarcha sv. Jozef, ktorého moc dokáže urobiť možnými veci nemožné,
príď mi na pomoc v týchto chvíľach úzkosti a ťažkostí.
Vezmi pod svoju ochranu situácie tak ťažké a náročné, ktoré ti zverujem,
aby mali šťastlivé vyriešenie.
Môj milovaný otec, všetku svoju dôveru vkladám do teba.
Nech sa nepovie, že som ťa vzýval márne; a pretože ty všetko môžeš u Ježiša a Márie,
ukáž mi, že tvoja dobrota je taká veľká ako tvoja moc. Amen.

Vatikán 9. decembra (RV) Pápež František vyhlásil mimoriadny Rok sv. Jozefa pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia ženícha Panny Márie za patróna celej Cirkvi.
Urobil tak dnes vydaným apoštolským listom Patris corde (S otcovským srdcom), v ktorom svätého Jozefa opisuje charakteristikami „milovaný otec“, „nežný a láskavý“, „poslušný“, „prijímajúci“, „tvorivo odvážny“, „pracovitý“ a držiaci sa v úzadí – „v tieni“.
O vyhlásenie svätého Jozefa za patróna Katolíckej cirkvi sa postaral bl. pápež Pius IX. dekrétom Quemadmodum Deus z 8. decembra 1870. Mimoriadny Rok sv. Jozefa, ktorý ustanovil pápež František na oslávenie 150. výročia tejto udalosti, potrvá od dnešného dňa do 8. decembra 2021.
Spolu so zverejnením apoštolského listu Patris corde vyšiel i príslušný dekrét Apoštolskej penitenciárie, ktorým sa na obdobie slávenia „Roka svätého Jozefa“ udeľuje „dar mimoriadnych odpustkov“ pri splnení zvyčajných podmienok (svätá spoveď, sväté prijímanie, modlitba na úmysel Svätého Otca). Dekrét zároveň odporúča, aby sa slávili špeciálne sviatky, pobožnosti a modlitby k úcte svätého Jozefa.
Pandémia a jej dôsledky ukazujú, že pre život človek nie sú dôležité celebrity z titulkov novín a televíznych programov, ale ľudia „ktorí každý deň prejavujú trpezlivosť a veľkú nádej a snažia sa nešíriť paniku, ale zmysel pre zodpovednosť“. Pápežov list je „slovom uznania a vďačnosti“ pre rodičov, starých rodičov, učiteľov, opatrovateľov, lekárov, predavačov v supermarketoch, upratovací personál, políciu, špeditérov, dobrovoľníkov, kňazov a rehoľníkov – pre „každého, kto ukazuje, že nikto sa nemôže zachrániť sám“.
So žiadnym svätcom – s výnimkou Panny Márie – sa pápežský Učiteľský úrad nezaoberal v minulosti v takej veľkej miere ako so Jozefom, píše František. Pius IX. vyhlásil 8. decembra 1870 sv. Jozefa za „všeobecného patróna Cirkvi“, Lev XIII. (1878-1903) zdôraznil jeho vzťah k svetu práce kvôli jeho povolaniu tesára, a potom Pius XII. ho  v roku 1955 vyhlásil za „patróna robotníkov“. Napokon v apoštolskom liste z roku 1989 Ján Pavol II. označil sv. Jozefa za „ochrancu Vykupiteľa“ (Redemptoris custos).
Sv. Jozef je dôležitým vzorom pre všetkých otcov, píše František. Človek sa nestane otcom „tým, že privedie na svet dieťa, ale skôr tým, že sa oň zodpovedne stará“. Byť otcom znamená uvádzať a sprevádzať dieťa do reality života. Podľa Františka sa to nestane tým, že syn alebo dcéra budú „držaní v zajatí, uväznení, ale tým, že sa im umožní, aby sa rozhodovali, uplatňovali svoju slobodu a odišli“. Ak sa o Jozefovi hovorí ako o „cudnom“, je to aj preto, lebo „cudná láska“ nechce druhého človeka opantať alebo ho spútať.