12. nedeľa v Cezročnom období

Kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?

Mk 4, 39b „Vietor prestal a nastalo veľké ticho.“

Zložme svoje starosti na Pána

Anjel Pána so Svätým Otcom

Dnešná liturgia prináša príbeh o tom, ako Ježiš utíšil búrku (Mk 4,35-41). Loďku, na ktorej sa učeníci plavili na druhú stranu jazera, zasiahol vietor a vlny a učeníci sa báli, že sa potopia. Ježiš je s nimi v loďke, no spí v jej zadnej časti na poduške. Učeníci, plní strachu, na neho kričia: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (v. 38).

Veľakrát sme i my, zasiahnutí skúškami života, volali na Pána: „Prečo zostávaš ticho a nič pre mňa nerobíš?“ Najmä vtedy, keď sa zdá, že sa potápame, pretože láska alebo projekt, do ktorého sme vkladali veľké nádeje, mizne; alebo keď sme v područí neustále dorážajúcich vĺn úzkosti; alebo keď sa cítime ponorení v problémoch či stratení uprostred mora života, bez kurzu a bez prístavu. Alebo tiež vo chvíľach, v ktorých nám dochádza sila kráčať ďalej z dôvodu straty práce či keď sa pre nečakanú diagnózu obávame o naše zdravie či zdravie blízkej osoby. Je veľa momentov, v ktorých sa cítime ako v búrke, akoby bol s nami koniec.

Anjel Pána: Dobro rastie pokorne a skryto

udúšaní strachom a tak ako učeníci riskujeme, že stratíme zo zreteľa tú najdôležitejšiu vec. Na loďke totiž, hoci spí, jeprítomný Ježiš, a zdieľa so svojimi všetko, čo sa práve odohráva. Jeho spánok nás na jednej strane udivuje, no na druhej strane nás vystavuje skúške. Pán je tam, je prítomný; akoby čakal na to, že ho my zapojíme do diania, že ho budeme vzývať, že ho dáme do centra toho, čo prežívame. Jeho spánok nás provokuje, aby sme sa zobudili. Veď pre to, aby sme boli Ježišovými učeníkmi, nestačí veriť, že Boh je, že existuje, ale treba sa s ním takpovediac vložiť do hry, treba tiež k nemu pozdvihnúť hlas. Dobre počúvajte: je treba k nemu kričať. Modlitba je veľakrát výkrikom: „Pane, zachráň ma!“ Dnes, vo Svetový deň utečencov, som v televíznom programe „Na jeho obraz“ videl mnoho tých, ktorí prichádzajú na člnoch, a vo chvíli potápania sa, kričia: „Zachráň nás!“ Aj v našom živote sa stáva to isté: „Pane, zachráň nás!“ a modlitba sa stáva volaním.

Dnes si môžeme položiť otázku: čo za vietor otriasa mojím životom, čo za vlny bránia mojej navigácii a ohrozujú môj duchovný život, život mojej rodiny, ba aj môj psychický život? Povedzme to všetko Ježišovi, rozpovedzme mu všetko. On po tom túži, chce, aby sme sa ho pevne držali a našli tak v ňom útočisko pred obrovským vlnobitím života. Evanjelium hovorí, že učeníci pristúpili k Ježišovi, zobudili ho, a hovorili s ním (porov. v. 38). To je začiatok našej viery: uznať, že sami sa nedokážeme udržať nad hladinou, že potrebujeme Ježiša tak, ako námorníci potrebujú hviezdy pre to, aby našli kurz. Viera začína od presvedčenia, že my sami si nevystačíme, od pocitu, že potrebujeme Boha. Keď zvíťazíme nad pokušením uzavrieť sa do seba, keď prekonáme falošnú nábožnosť, ktorá nechce obťažovať Boha, keď k nemu budeme volať, on v nás môže uskutočniť úžasné veci. Práve tichá a výnimočná sila modlitby robí zázraky.

Ježiš po prosbe učeníkov utišuje vietor i vlny. A kladie im jednu otázku, otázku, ktorá je určená aj nám: «Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?» (v. 40). Učeníci sa nechali strachom spútať, pretože zostali pozerať viac na vlny, než hľadieť na Ježiša. Strach nás vedie hľadieť na ťažkosti, nepekné problémy, a nie  hľadieť na Pána, ktorý častokrát spí. Aj s nami je to tak: koľkokrát sme upriamení na problémy namiesto toho, aby sme šli za Pánom, aby sme naše starosti zložili na neho! Koľkokrát nechávame Pána v kúte, v zadnej časti loďky života, aby sme ho zobudili len vo chvíli núdze! Vyprosujme si dnes milosť viery, ktorá sa neunaví vyhľadávať Pána, klopať na dvere jeho Srdca. Panna Mária, ktorá vo svojom živote nikdy neprestala dôverovať Bohu, nech v nás opäť prebudí životne dôležitú potrebu odovzdávať sa mu každý deň.“

Levočská púť 2021

Katechéza pápeža Františka: Meditácia je spôsob ako sa stretnúť s Ježišom

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes budeme hovoriť o tej forme modlitby, ktorou je meditácia (rozjímanie). Pre kresťana „meditovať“ znamená hľadať syntézu: znamená postaviť sa pred veľkolepý obsah Božieho zjavenia, aby sme sa pokúsili osvojiť si ho, prijať ho úplne. A kresťan po tom, čo prijal Božie slovo, nedrží si ho uzatvorené v sebe, pretože to Slovo sa musí stretnúť s „ďalšou knihou“, ktorú Katechizmus nazýva  «knihou života» (KKC, 2706). To je to, čo sa snažíme robiť zakaždým, keď rozjímame nad Božím slovom.

Praktizovanie meditácie získalo v týchto rokoch veľkú pozornosť. Nehovoria o nej iba kresťania: prax meditovania existuje v bezmála všetkých náboženstvách sveta. Ide tu však o činnosť rozšírenú aj medzi ľuďmi, ktorí nemajú náboženskú víziu života. Všetci potrebujeme rozjímať, uvažovať, znovu nájsť seba samých, je to ľudská dynamika. Predovšetkým v nenásytnom západnom svete je meditácia vyhľadávaná, pretože predstavuje vztýčený mantinel voči každodennému stresu a prázdnote, ktoré sa všade rozmáhajú.

Vidíme teda mladých i dospelých, ako sedia v sústredenosti, tichu, s privretými očami… Ale môžeme sa opýtať: čo robia títo ľudia? Meditujú. Je to fenomén, ktorý treba vnímať pozitívne: my v skutočnosti nie sme stvorení pre neustály beh, vlastníme vnútorný život, ktorý nemôže byť stále zašliapavaný. Meditovať teda potrebujú všetci. Meditovanie by sme mohli prirovnať k pristaveniu sa uprostred života, aby sme sa nadýchli.

Avšak uvedomujeme si, že toto slovo, keď sa berie v kresťanskom kontexte, obsahuje špecifikum, ktoré nemožno vymazávať. Rozjímanie je nevyhnutná ľudská dimenzia, ale meditovanie v kresťanskom kontexte siaha ďalej: je to rozmer, ktorý nemožno zrušiť. Tá veľká brána, cez ktorú prechádza modlitba pokrsteného človeka – pripomeňme to ešte raz –, je Ježiš Kristus. Pre kresťana meditácia vstupuje cez bránu Ježiša Krista. Aj praktizovanie meditácie sa uberá touto cestou.

A kresťan, keď sa modlí, nie je vedený túžbou po plnej priezračnosti seba samého, nevydáva sa do hľadania najhlbšieho jadra svojho ja. Toto je dovolené, ale kresťan hľadá niečo iné. Modlitba kresťana je predovšetkým stretnutím s Iným, ale s veľkým I: transcendentným stretnutím s Bohom. Ak nám skúsenosť modlitby dáva vnútorný pokoj, alebo kontrolu nad sebou samým, či jasnosť na ceste, ktorou kráčame, tieto výsledky sú takpovediac vedľajšími účinkami milosti kresťanskej modlitby, ktorá je stretnutím s Ježišom, čiže meditovať znamená ísť sa stretnúť s Ježišom, vedení určitou vetou či určitým slovom Svätého písma.

Pojem „meditácia“ mal v priebehu dejín rozličné významy. Aj v rámci kresťanstva sa vzťahuje na duchovné skúsenosti rozličných druhov. Každopádne sa dá vystopovať nejaká spoločná línia, a v tomto nám znovu pomôže Katechizmus, ktorý hovorí takto:  «Metódy rozjímania sú také rozličné, akí rozliční sú učitelia duchovného života. […] Ale metóda je len sprievodcom. Dôležité je napredovať s pomocou Ducha Svätého po jedinej ceste modlitby, ktorou je Ježiš Kristus» (KKC, 2707).

A tu je ukázané na spoločníka v kráčaní, ktorý nás vedie: na Ducha Svätého. Nie je možná kresťanská meditácia bez Ducha Svätého. Je to on, kto nás vedie k stretnutiu s Ježišom. Ježiš nám povedal: „Pošlem vám Ducha Svätého. On vás bude učiť a vysvetlí vám. Naučí vás a vysvetlí vám.“ A tiež v meditácii je Duch Svätý vodcom pri napredovaní k stretnutiu s Ježišom Kristom.

Takže je mnoho metód kresťanskej meditácie: niektoré veľmi prosté, iné viac štruktúrované; niektoré kladú dôraz na rozumovú dimenziu človeka, iné skôr na tú citovú a emočnú. Sú to metódy. Všetky sú dôležité a všetky sú hodné praktizovania, v tej miere, nakoľko môžu napomôcť prežívaniu viery, aby sa stalo plne osobným aktom: nemodlí sa iba myseľ, nemodlia sa iba city, modlí sa celý človek, kompletne celá osoba. Starobylí autori zvykli hovoriť, že orgánom modlitby je srdce, a takto vysvetľovali, že je to celý človek, počnúc jeho stredom – srdcom, ktoré vstupuje do vzťahu s Bohom, a nie iba niektoré jeho schopnosti.

Treba teda vždy pamätať na to, že metóda je cesta, nie cieľ: akákoľvek metóda modlitby, ak chce byť kresťanská, je súčasťou toho sequela Christi (nasledovania Krista), ktoré je podstatou našej viery. Meditačné metódy sú cesty ako kráčať, aby sme došli k stretnutiu s Ježišom, ale ak na tej ceste zostaneš stáť a hľadíš iba na cestu, nikdy Ježiša nenájdeš. Urobíš si z cesty bôžika, ale cesta je prostriedok, ktorý ťa má priviesť k Ježišovi. Katechizmus upresňuje: «Rozjímanie uvádza do činnosti myslenie, predstavivosť, city a túžby. Toto zaktivizovanie je nevyhnutné, aby sa prehĺbilo presvedčenie viery, podnietilo obrátenie srdca a posilnila vôľa nasledovať Krista. Kresťanská modlitba sa prednostne venuje rozjímaniu o „Kristových tajomstvách“» (KKC, 2708).

Hľa, tu je milosť kresťanskej modlitby: Kristus nie je ďaleko, ale je vždy vo vzťahu s nami. Niet takého aspektu jeho božsko-ľudskej osoby, ktorý by sa nemohol stať pre nás miestom spásy a šťastia. Každý moment Ježišovho pozemského života sa prostredníctvom milosti modlitby môže stať pre nás súčasným, vďaka Duchu Svätému, sprievodcovi.

Vy ale viete, že sa nedá modliť bez vedenia Duchom Svätým. To on nás vedie!

A vďaka Duchu Svätému sme aj my prítomní pri rieke Jordán, keď sa Ježiš do nej ponára, aby prijal krst. Aj my sme spolustolovníkmi na svadbe v Káne, keď Ježiš dáva lepšie víno, aby boli novomanželia šťastní, čiže je to Duch Svätý, ktorý nás spája s týmito tajomstvami Kristovho života, aby sme v kontemplovaní Ježiša prežívali modlitbu na väčšie zjednotenie sa s ním. Aj my sme užasnutými svedkami tisícky uzdravení, ktoré Učiteľ vykonal.

Vezmime Evanjelium, meditujme o tých evanjeliových tajomstvách a Duch nás povedie, aby sme tam boli prítomní. A v modlitbe – keď sa modlíme – sme všetci ako ten očistený malomocný, ten slepý Bartimej, ktorý znovu dostal zrak, alebo Lazár, ktorý vyšiel z hrobu… Aj my sme uzdravení v modlitbe tak ako bol uzdravený slepec Bartimej, i ten ďalší, malomocný… Aj my sme vzkriesení, tak ako bol vzkriesený Lazár, pretože modlitba meditácie vedená Duchom Svätým nás privádza k znovuprežitiu týchto tajomstiev Kristovho života a k stretnutiu s Kristom a k vysloveniu spolu so slepým: „Pane, zmiluj sa nado mnou! Zmiluj sa nado mnou“ – „A čo chceš?“ – „Aby som videl“.

Vstúpiť do tohto dialógu. A kresťanská meditácia, vedená Duchom Svätým, nás privádza k tomuto dialógu s Ježišom. Niet takej stránky v Evanjeliu, na ktorej by nebolo pre nás miesto. Meditovať je pre nás kresťanov spôsob ako sa stretnúť s Ježišom. A takto, iba takto, znovu nájsť seba samých. A toto nie je nejakou zahľadenosťou do seba samých, nie: je to ísť za Ježišom a u Ježiša sa stretnúť so sebou samými, uzdravenými, vzkriesenými, silnými skrze Ježišovu milosť. A stretnúť sa s Ježišom, spasiteľom všetkých, aj mňa. A toto vďaka vedeniu Ducha Svätého.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Podávanie svätého prijímania na ruku